Ako vojak nastúpil na Šumavu k pohraničnej stráži ako psovod. Po príchode na miesto jeho i jeho kamarátov upozorňovali: "Počkaj, až uvidíš Ambróža. Tvárili sa pritom úplne vážne.
Raz neskoro v noci prechádzal svoju trasu okolo zátarasov v priestore tzv. kráľa Šumavy, známej to osoby, ktorá pašovala ľudí za hranice. To miesto bolo tragicky preslávené aj tým, že Nemci tam hádzali do slatín ruských dôstojníkov.
Tento psovod mal úžasne citlivého psa, ktorý dokázal rozoznávať zvieratá a vycítiť úmysly ľudí. Pri pochôdzke odrazu zbadal na drôtoch svetlo. Hneď podal o tom "hlášku". Príkaz znel: „Preveriť!“ Keď sa priblížil k tomu miestu, uvidel kruhové svetlo, ktoré si prechádzalo cez drôty a zrazu zmizlo. Keď sa však ale toto opakovalo už dvakrát, pustil psa, ktorý miesto toho, aby vykonal svoju povinnosť, sa pritlačil k zemi, srsť sa mu zježila, kňučal a ceril zuby. Vojačik ho nedokázal nijako upokojiť, a tak sa rozbehol za svetlom, ktoré ako opísal, odnikadiaľ nesvietilo. Vlastne, "žiarila" len zem a to vo forme veľkého pravidelného kruhu. Dostal strach z niečoho neznámeho, lebo cítil, že to nemôže byť nič ľudského. Povedal, že nevedel, čo robiť, tak začal po tom svetle strieľať. Svetlo sa "zbláznilo" a začalo robiť,citujem: nenormálne pohyby. Poletovalo ako divoké. Nakoniec sa sám ocitol v strede zdroja svetla a cítil na šiji veľký chlad. Telo mal úplne stŕpnuté, zrejme aj strachom. To svetlo svietilo zo zeme. Potom ho nejaká sila začala nadhadzovať, sácať... Už si vôbec nepamätá, ako sa odtiaľ dostal k rieke, kde dokonával jeho pes.
Keď sa vrátil do posádky a kamarátom všetko povedal, spýtali sa ho: "Tak čo, videl si už konečne Ambróža?"
Čo povedať na záver? Jedna stará legenda zo Šumavy hovorí, že v tých miestach zabíjal jeden šialený biskup ľudí, ktorých si vybral za obete. A ešte čosi: človek, ktorý mi tento príbeh rozprával, tvrdil, že svetlo bolo pekelného pôvodu. Vraj to cítil.
